O slobode, zodpovednosti, kontrole moci a učiacej sa spoločnosti.

Každý deň rozhoduješ. Rozhoduješ o tom, čo budeš robiť. Kde budeš pracovať. S kým budeš žiť. Či sa oženíš alebo vydáš. Ako budeš vychovávať svoje deti. Ako naložíš so svojím majetkom. Čomu budeš veriť. Aké hodnoty budeš vyznávať.

Spoločnosť ťa považuje za dostatočne rozumného, aby si robil rozhodnutia, ktoré ovplyvnia celý tvoj život aj životy tvojich najbližších.

Ak bývaš v bytovom dome, rozhoduješ spolu s ostatnými vlastníkmi o spoločnom majetku. Ak si členom občianskeho združenia, športového klubu alebo iného spolku, podieľaš sa na rozhodovaní o jeho smerovaní.

Nikomu to nepripadá zvláštne.

Keď však príde reč na obec, kraj alebo štát, zrazu často počujeme, že občania rozhodovať nemôžu. Že na to sú určení politici, poslanci, zastupiteľstvá a vlády.

Prečo?

Čo sa zmenilo?

Ten istý človek, ktorý je považovaný za dostatočne rozumného na rozhodovanie o svojom vlastnom živote, o svojej rodine, o výchove svojich detí, o svojom majetku, o svojom byte, o svojom občianskom združení alebo o svojom spolku, má byť zrazu považovaný za nespôsobilého rozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú jeho vlastnej obce, kraja alebo štátu?

Čo je vlastne sloboda?

Sloboda nie je len možnosť povedať svoj názor, cestovať, podnikať alebo sa združovať.

Základom všetkých slobôd je možnosť slobodne sa rozhodovať.

Každý človek sa počas života neustále rozhoduje medzi rôznymi možnosťami. Medzi správnym a nesprávnym. Medzi dobrom a zlom. Medzi tým, čo považuje za prospešné alebo škodlivé.

Práve schopnosť rozhodovať sa a niesť dôsledky svojich rozhodnutí robí človeka slobodným.

Nikto z nás nie je neomylný.

Môžeme sa pomýliť.

Môžeme sa rozhodnúť zle.

Môžeme niesť následky vlastných chýb.

Napriek tomu nikto netvrdí, že by o našom živote mali rozhodovať za nás iní.

Prečo?

Pretože sloboda a zodpovednosť patria k sebe.

Kto sa slobodne rozhoduje, zároveň nesie dôsledky svojich rozhodnutí.

A práve tak sa učí.

Ak o našich osobných veciach začnú rozhodovať iní, rozsah našej slobody sa zmenšuje.

Prečo by malo platiť niečo iné pri spoločných veciach?

Obec, kraj alebo štát nie sú ničím iným ako spoločenstvom ľudí.

Ak sa občania vzdajú možnosti rozhodovať o spoločných veciach a prenesú ju úplne na iných, prirodzene sa vzďaľujú od správy vlastného spoločenstva.

Práve preto vznikli demokratické inštitúcie.

Ich účelom nie je nahradiť občana.

Ich účelom je zachovať slobodu občana aj pri správe spoločných vecí.

Ako fungujeme v bežnom živote?

Pozrime sa okolo seba.

V bytovom dome správca spravuje, ale vlastníci rozhodujú.

V občianskom združení výbor vykonáva, ale členovia rozhodujú.

V športovom klube funkcionári organizujú činnosť, ale členovia rozhodujú o smerovaní klubu.

Rovnaký princíp nájdeme v tisícoch spoločenstiev s miliónmi ľudí po celom Slovensku.

Nikto ho nepovažuje za extrémny.

Nikto netvrdí, že členovia alebo vlastníci sú príliš neskúsení na to, aby rozhodovali.

Práve naopak.

Považujeme za samozrejmé, že posledné slovo patrí tým, ktorým spoločenstvo patrí.

A platí ešte jedna dôležitá vec.

Kto rozhoduje, zároveň KONTROLUJE.

Vlastníci kontrolujú správcu.

Členovia kontrolujú výbor.

Akcionári kontrolujú manažment.

Práve preto býva zneužívanie moci ťažšie.

Ak sa však rozhodovanie a kontrola oddelia, vzniká nebezpečná nerovnováha.

Jedni rozhodujú.

Druhí znášajú dôsledky.

Prečo sa moc bez kontroly kazí?

Po parlamentných, krajských a miestnych voľbách získajú zvolení zástupcovia právomoc rozhodovať.

Občan môže vyjadriť názor.

Môže podpísať petíciu.

Môže protestovať.

Vo väčšine prípadov však už nemôže priamo rozhodnúť.

Vzniká tak zvláštna situácia.

Jedna skupina rozhoduje.

Druhá skupina znáša dôsledky.

Nie preto, že by politici boli horší ľudia než ostatní.

Ale preto, že každá moc, ktorá nie je účinne kontrolovaná, má prirodzenú tendenciu rozširovať samu seba.

Práve preto vznikli referendum, ľudová iniciatíva, miestne referendum, zhromaždenia občanov a ďalšie nástroje priamej demokracie.

Nie ako náhrada zvolených zástupcov.

Ako ich kontrola.

Kde je v tom všetkom samotný občan?

V modernej spoločnosti často počúvame, že moc majú kontrolovať médiá, mimovládne organizácie, opozícia, súdy alebo odborníci.

Všetky tieto inštitúcie môžu byť užitočné.

Môžu upozorňovať na problémy.

Môžu odhaľovať zneužívanie moci.

Môžu prinášať informácie a odborné analýzy.

Položme si však jednoduchú otázku.

Ak rozhodujú politici,

ak kontrolujú mimovládne organizácie,

ak komentujú médiá,

ak analyzujú akademici,

tak kde je v tom všetkom samotný občan?

Kde je človek, od ktorého podľa demokratických ústav pochádza všetka verejná moc?

Nie je úlohou médií, mimovládnych organizácií alebo akademikov nahradiť občanov.

Ich úlohou by malo byť pomáhať občanom lepšie sa rozhodovať.

Nie rozhodovať namiesto nich.

Ak je občan zdrojom verejnej moci, potom by mal byť aj jej najvyšším kontrolórom.

Nie novinár.

Nie mimovládna organizácia.

Nie opozičný politik.

Tí všetci môžu byť užitoční.

Nikto z nich však nemôže nahradiť milióny občanov.

Nie je sloboda spojená aj so zodpovednosťou?

Odporcovia priamej demokracie často tvrdia, že občania nie sú pripravení rozhodovať.

Že nemajú dostatok vedomostí.

Že sa môžu pomýliť.

Že by mali rozhodovať odborníci alebo politici.

Takáto argumentácia však prehliada jednu podstatnú vec.

Každé rozhodnutie v živote človeka je spojené s rizikom omylu.

Môžeme sa pomýliť pri výbere povolania.

Pri výbere partnera.

Pri podnikaní.

Pri hospodárení s vlastným majetkom.

Pri výchove detí.

Napriek tomu nikto netvrdí, že by o týchto veciach mali rozhodovať za nás iní.

Prečo?

Pretože sloboda a zodpovednosť patria k sebe.

Kto sa slobodne rozhoduje, zároveň nesie dôsledky svojich rozhodnutí.

A práve tak sa učí.

Ak hodíš kameň do vody, už ho nemôžeš vziať späť.

Môžeš sa však poučiť z dôsledkov svojho konania a nabudúce konať lepšie.

Takto sa učí jednotlivec.

Takto sa učia rodiny.

Takto sa učia firmy.

Takto sa učia aj celé spoločnosti.

Tvrdiť, že občania nie sú pripravení na demokraciu, je podobné ako tvrdiť, že človek nesmie vstúpiť do vody, kým nevie plávať.

Ak však nikdy nevstúpi do vody, nikdy sa plávať nenaučí.

Spoločnosť sa neučí rozhodovať tým, že jej rozhodovanie odoberieme.

Spoločnosť sa učí rozhodovať tým, že rozhoduje a nesie dôsledky svojich rozhodnutí.

Čo znamená subsidiarita?

Ak má byť človek slobodný, nestačí len to, aby mohol rozhodovať.

Dôležité je aj to, kde sa rozhoduje.

O veciach má rozhodovať ten, koho sa týkajú, a na najnižšej možnej úrovni.

Občan pred obcou.

Obec pred krajom.

Kraj pred štátom.

Vyššia úroveň má konať až vtedy, keď nižšia nestačí.

Tomuto princípu hovoríme subsidiarita.

Nie je to len organizačné pravidlo.

Je to spôsob ochrany slobody.

Nie je demokracia inštitucionalizovanou slobodou?

Možno demokracia nie je predovšetkým o voľbách.

Možno je demokracia systémom inštitúcií, ktoré chránia slobodu človeka aj vtedy, keď žije v spoločenstve s inými ľuďmi.

Referendum, ľudová iniciatíva, zhromaždenie občanov či miestne referendum potom nie sú hrozbou pre demokraciu.

Sú jej prirodzenou súčasťou.

Sú nástrojmi, ktorými si občania zachovávajú posledné slovo v otázkach, ktoré sa ich týkajú.

Demokracia je preto viac než volebný systém.

Demokracia je inštitucionalizovaná sloboda.

A práve tu sa kruh uzatvára

Možno je podstata demokracie jednoduchšia, než sa na prvý pohľad zdá.

Je o zachovaní slobody človeka aj vtedy, keď žije v spoločenstve s inými ľuďmi.

A práve tu sa kruh uzatvára.

Kto rozhoduje,

ten KONTROLUJE.

Kto KONTROLUJE,

ten nesie dôsledky.

Kto nesie dôsledky,

ten sa učí.

A kto sa učí,

ten sa stáva zodpovednejším.

Takto sa učí jednotlivec.

Takto sa učia rodiny.

Takto sa učia firmy.

Takto sa učia obce.

Takto sa učia aj celé národy.

Demokracia preto nie je odmena za pripravenosť.

Demokracia je spôsob, akým sa slobodná spoločnosť učí zodpovednosti.

Tvrdiť, že občania nie sú pripravení na demokraciu, je podobné ako tvrdiť, že človek nesmie vstúpiť do vody, kým nevie plávať.

Ak však nikdy nevstúpi do vody, nikdy sa plávať nenaučí.

A možno práve preto nie je najdôležitejšou otázkou, či sú občania pripravení na demokraciu.

Možno je dôležitejšia otázka:

Ako sa majú občania naučiť demokracii, ak im nikdy nedovolíme skutočne rozhodovať?